November 2017: Skúška orchestra; A loď pláva
Cyklus zostavil profesor Miroslav Marcelli, významný slovenský filozof a prekladateľ, ktorý 7. septembra tohto roku oslávil 70. narodeniny. Vybral doň dva (menej často uvádzané) filmy talianskeho režiséra Federica Felliniho Skúška orchestra (1978) a A loď pláva (1983). Pripájame texty, ktoré o filmoch napísal do bulletinu Filmotéky.
Skúška orchestra v zhorenom chráme
„Iba noty nás môžu zachrániť. Iba hudba nám môže pomôcť.“
Týmito slovami autoritársky dirigent prehovára k hudobníkom, ktorí pred ním znehybneli v postojoch prezrádzajúcich bezradnosť. Z rozborených stien prastarej modlitebne, ktorá ešte pred chvíľou slúžila ako hudobná sála, sa k nim obracajú revolučné nápisy vyzývajúce na zvrhnutie dirigentského útlaku, no z týchto muzikantských nádenníkov už všetok ničiteľský vzdor vyprchal. V prachu a špine čakajú, čo s nimi teraz bude. Uvedomujú si, že keď hlučne a bujaro zmietli diktát dirigenta, prestali byť súčasťami orchestra. Ich nástroje zmĺkli a oni zúfalo hľadajú, čo by ich mohlo rozozvučať, zladiť a rytmizovať. Chcú byť hráčmi orchestra, a tak znovu poslúchajú hlas, ktorý po stlmenom začiatku zakrátko prejde do zupáckych príkazov. Poľahky zistíme, že priestor orchestra sa v tomto filme stal dejiskom pohybov, v ktorých sa odrážajú veľké konflikty sedemdesiatych rokov. Naozaj, Fellini sa tu vyjadril k svojej dobe, k jej ilúziám a sklamaniam. Urobil to však spôsobom sebe vlastným: z jeho filmu k nám zaznieva hudba našej prítomnosti, hudba orchestra, ktorý prestal veriť, že nepotrebuje dirigenta.
Loď, čo nedopláva
Tento film sa začína ako nemý a čiernobiely. Počujeme vrčanie starej kamery a pred nami v trhanom pohybe defilujú obrazy neapolského prístavu: hlúčiky detí, pouliční komedianti, námorníci, karabinieri. Prichádzajú luxusné limuzíny, ktoré sem privážajú aristokratickú spoločnosť. Tieto zábery pôsobia komicky až do chvíle, keď nás príchod pohrebného vozu a clivé tóny klavíra upozornia, že to, čo vidíme, je smútočná ceremónia. Ozve sa hlas pohrebníka: „Mám odovzdať popol Edmy Tetuy.“ Ako urna slávnej opernej speváčky stúpa na palubu lode, objavujú sa farby a miznú znaky archívneho filmu. Premiestnením deja na palubu lode Gloria N vstupujeme do univerza Felliniho ateliéru v Cinecittá. Tam sa budú odohrávať všetky ďalšie scény tohto filmu, tam vznikli kulisy paluby, luxusnej jedálne i obrovskej kotolne, tam sa vyrábala hmla i prísvit morskej hladiny. Záverečné scény filmu divákovi prezradia, ako táto ilúzia vo filmovom ateliéri vzniká. Toto priznanie k fiktívnemu charakteru je však iba zavŕšením príbehu o nevyhnutnom konci jednej inej fikcie, tej, čo sa chcela vydávať za skutočnosť. Film, ktorý práve svojou artificiálnosťou naznačuje, že realita je inde.
Miroslav Marcelli
Legendárny taliansky režisér Federico Fellini vo filme Skúška orchestra (1978) využíva skupinu hudobníkov ako sofistikovanú metaforu správania davu, fungovania spoločenstva i zlyhávania modernej spoločnosti. Malé, spočiatku úsmevné nedorozumenia medzi členmi symfonického orchestra, postupne odhaľujúce jednotlivé charaktery, prerastú napokon vo Felliniho mrazivej satire do odporu voči dirigentovi, symbolu politického diktátu. Film je poslednou spoluprácou režiséra a známeho skladateľa Nina Rotu (1911 – 1979). Premietanie je súčasťou sprievodného programu 25. ročníka medzinárodného festivalu komornej hudby Konvergencie. Partnerom projekcie je Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave, film v digitalizovanej podobe poskytla Cineteca Nazionale v Ríme. Reštaurovaná digitálna kópia je vo formáte 4k, vznikla v roku 2019 v rámci projektu Fellini 100 a na jej realizácii sa podieľali Cineteca di Bologna, Luce Cinecittà a CSC-Cineteca Nazionale. Zobraziť viac
Film sa začína poctou nemému filmu a aj v celkovom vyznení je nostalgickým pohľadom na svet, ktorý už neexistuje. V roku 1914 sa vydáva zvláštne osadenstvo – najvýznamnejší ľudia zo sveta klasickej hudby – na cestu loďou za účelom vysypania popola slávnej opernej divy v blízkosti ostrova kde sa narodila. Fellini, ktorý trpel morskou chorobou, nakrútil celý film v štúdiu, čo v závere aj priznáva, keď sa kamera presunie pohľadom a odhaľuje divákom priestory štúdiovej haly a ukazuje pracujúcich členov filmového štábu. Film uvádzame pri príležitosti 100. výročia narodenia talianskeho režiséra a scenáristu Federica Felliniho (20. 1. 1920 – 31. 10. 1993). Zobraziť viac
