Carte blanche: Pavel Branko (in memoriam)
December 2020: Carte blanche: Pavel Branko I – V
Pri príležitosti jeho 95. narodenín zostavil Pavel Branko v roku 2016 komponovaný program – päť pásiem, do ktorých zahrnul výber slovenských animovaných a dokumentárnych krátkometrážnych filmov z obdobia rokov 1964 – 2014. Nasledujúci text ozrejmuje motívy Brankovho výberu.
Čo som pre Filmotéku vyryžoval
SFÚ a Filmotéka mi venovali unikátny narodeninový darček, totiž česť ponúknuť vám, cinefilom, päť programov zložených zo slovenských filmov, ktoré si obzvlášť cením. To by bolo ľahko, veď sú to prevažne diela, ktoré našej kinematografii razia cestu do sveta a robia Slovensku dobré meno.
S takýmto prístupom sa však spája úskalie, že by som vám tým ponúkal filmy, ktoré ste už neraz videli a prípadne by ste nestáli o to vidieť ich ďalší raz.
Použil som teda inú riečicu a vyryžoval som filmy od čias, keď sa slovenská kinematografia vyprofilovala ako taká, až po súčasnosť. Filmy, ktoré si obzvlášť cením, ale z ktorých väčšinu nepoznáte – teda okrem skalných, ktorí už videli všetko. Otvárajú nové poetiky alebo signalizujú nástup nového žánru či nového talentu, vypovedajú o dobe svojho vzniku či spoločenskej atmosfére, a spája ich ambícia povedať niečo nové a po novom. Niektoré ostali prelomové podnes, každý je však po svojom zaujímavý a svojský. Verím, že sa na toto moje subjektívne ryžovisko dáte zlákať.
Pavel Branko
Double Bill: Hľadanie svetla (DB)
December 2020: Zvony pre bosých, Hľadači svetla
Vo vojne nezáleží na tom, ktorá strana zvíťazí. Ľudia budú vždy tí porazení. V roku 1965 nakrútil Stanislav Barabáš existenciálnu drámu Zvony pre bosých. Dvaja partizáni zajmú vysoko v nehostinných horách na sklonku vojny mladého nemeckého vojaka. Ich úlohou je priviesť ho do partizánskeho tábora. Cestou narazia na jednotku nemeckých vojakov, ktorej veliteľ má svoju agendu – bojovať do víťazného konca. Zatiaľ čo v doline vojna doznieva, v horách sa stále bojuje – s nepriateľmi a s nehostinnou horskou prírodou – boj o víťazstvo, o ľudskosť. O šesť rokov neskôr sa Miroslav Horňák vrátil k téme hľadania ľudskosti pod nánosmi vojny vo filme Hľadači svetla. Malá skupina nemeckých vojakov SS, sovietskych vojakov a partizánov je uväznená v zavalenej baníckej šachte. Vonku doznievajú zvony vojny. Pochovaní zaživa sa spolu ocitajú vojnoví nepriatelia – ľudia. V hraničnej situácii zvádzajú neľútostné boje – s nepriateľmi a s krátiacim sa časom – boje o víťazstvo, o ľudskosť.
HOMMAGE: JIŘÍ MENZEL (HOM)
December 2020: Ostře sledované vlaky, Rozmarné léto, Skřivánci na niti, Upír z Feratu, Něžný barbar
Vo Filmotéke si pripomíname tvorbu na začiatku septembra zosnulého Jiří Menzela (23. 2. 1938 – 5. 9. 2020), ktorý patril medzi najvýznamnejšie osobnosti československej kinematografie. Do sveta filmu vstúpil v druhej polovici 60. rokov 20. storočia ako jeden z hlavných predstaviteľov československej novej vlny. Menzelov dlhometrážny debut Ostře sledované vlaky sa stal zároveň jeho najslávnejším filmom. Film ocenený Oscarom patrí medzi dlhý rad filmov režiséra Menzela spätých s dielom významného českého spisovateľa Bohumila Hrabala. Menzel našiel spôsob, ako hrabalovskú poetiku preniesť na plátno tak, ako to bolo aj v prípade iného významného českého spisovateľa Vladislava Vančuru (Menzel nakrútil filmovú adaptáciu jeho románu Rozmarné léto). Menzelove filmy sú charakteristické pábitelskou hravosťou, špecifickým humorom a láskavým pohľadom na životy jeho filmových postáv s ich „malými“ problémami, čo rozvíja režisér aj v ďalšom uvádzanom filme Skřivánci na niti. Menzel bol nielen režisérom a scenáristom, ale venoval sa rovnako aj herectvu. Hrával jednak vo svojich vlastných filmoch a jednak v dielach svojich režisérskych kolegov. To je aj prípad filmu Upír z Feratu, kde mu režisér Juraj Herz ponúkol rolu dr. Mareka. Vo filme režiséra Petra Kolihu Něžný barbar stvárnil zase Menzel rolu spisovateľa označovaného ako Doktor, čo je postava odkazujúca na samotného Bohumila Hrabala.
Sam Peckinpah: Ak sa pohnú, zabite ich! (SP)
December 2020: Balada o Cable Hogueovi, Divoká banda, Prineste mi hlavu Alfreda Garciu
28. 12. 2020 si pripomenieme 36. výročie úmrtia režiséra a scenáristu Sama Peckinpaha (21. 2. 1925 – 28. 12. 1984). Sam Peckinpah, posledný z veľkých westernových režisérov z časov, keď ešte hollywoodske štúdiá brali western vážne, bol počas svojej kariéry adorovaný i zatracovaný. Začínal počas Zlatej éry televízie v päťdesiatych rokoch minulého storočia ako scenárista, neskôr sa dostal k réžii. Bezprecedentne krvavou a bezútešnou Divokou bandou v roku 1969 navždy zmenil žáner klasického westernu. Spomalené zábery v rýchlych strihoch definovali tzv. peckinpahovský štýl a Peckinpahovi už navždy prischla prezývka Krvavý Sam. Po Divokej bande sa od neho očakával ďalší „krvavý balet“, no Peckinpah „šokoval“ tentokrát inak – ľúbostným listom odchádzajúcemu Divokému západu, Baladou o Cable Hogueovi. Cable Hogue je jedným z jeho klasických hrdinov, drsným hraničiarom milujúcim krajinu, ktorá mu takmer vzala život, no zároveň mu dala šancu začať nový. Všadeprítomný pokrok sa však zastaviť nedá, a svet s ktorým sa už raz dohodol na prímerí, sa neodvratne mení. Tretím filmom, ktorý v mini retrospektíve Sama Peckinpaha uvedieme je z veľkej časti autobiografický neo-western Prineste mi hlavu Alfreda Garciu. Klavirista Bennie (Peckinpahovo alter ego) zo šupáckeho baru kdesi v Mexiku dostane príležitosť začať nový život. Chce to iba priniesť hlavu Alfreda Garciu, zbaliť prachy a spolu so svojou životnou láskou vypadnúť...
