Sedemnásť filmových projekcií v týždňovej periodicite uvádzaných v bratislavskom Kine Lumière. Rozsiahla prehliadka menej známych, prehliadaných alebo zabudnutých filmov pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania. Netradičný program venovaný príbehom z odboja, Povstania a aj ich „odvrátenej strane“ vo filmoch, ktoré vznikli prevažne v minulom režime, chce pripomenúť kľúčové historické (spoločenské, politické, kultúrne) kontexty, poukázať na vybrané umelecké prístupy vo filmovej tvorbe, ako aj na úroveň a zdatnosť dobovej komunistickej propagandy a demagógie.
V dejinách slovenskej kinematografie predstavuje Povstanie jednu z najdôležitejších národných tém. Napriek mnohým peripetiám v rôznych dekádach komunistického režimu ostávajú príbehy o odboji a Povstaní vždy zaujímavé práve z hľadiska dobových predstáv o dejinách, vrátane človeka v ich krízových situáciách, ktoré odkrývajú charakter či túžbu konať. Filmové štúdiá na Kolibe pravidelne produkovali hrané a dokumentárne filmy najmä pri príležitosti výročných osláv Povstania.
Do programu filmových prehliadok k výročiu SNP sa vždy vyberali snímky divácky obľúbené a kritikou dobre hodnotené. Takýto program by sa dal zostaviť aj k aktuálnemu 80. výročiu Povstania. Viaceré z nich budú uvedené v televíziách a určite aj v programe Kina Lumière. V koncepte tejto prehliadky však ide hlavne o zámer uviesť filmy podstatne menej známe, resp. nie kladne hodnotené. Niektoré snímky sú umelecky zdatnejšie, iné menej. Ale väčšina vybraných filmov sa pri zobrazovaní protifašistickej rezistencie, ozbrojeného boja a obdobia Slovenského štátu, v lone ktorého domáci odboj vznikol, aspoň čiastočne snažila odokryť historické alebo sociálno-psychologické okolnosti dramatickej vojnovej doby.
Nejde len o obraz samotného Povstania, aktivity domácej armády a partizánske boje, drsné a odohrávajúce sa v zložitej dobe, ale aj o tajný, väčšinou mestský protifašistický odboj a spletité zahraničné intervencie. A tiež o obraz samotného Slovenského štátu, voči ktorého štátnosti a vazalstvu sa vzdor formoval a vo vojenskej podobe prepukol. Uvádzané filmy zároveň vypovedajú nielen o dobe, ktorú sa snažia zobraziť, ale aj o dobe, v ktorej vznikli a ktorej boli viac či menej poplatné. Prísny pohľad dnes zmierňuje nielen nemalý časový či osobný odstup, ale aj potreba prekročiť čiernobiele schémy videnia a rozplietať hodnoty domáceho filmového archívu. Ak normalizačná kinematografia sedemdesiatych rokov, ktorú filmy v prehliadke pomerne hojne zastupujú, je vnímaná ako regres voči experimentujúcej, ofenzívnej filmovej reči šesťdesiatych rokov, je to oprávnený postoj, ale nemožno ho aplikovať paušálne, keďže dobový zlom okrem ideologizovaného donucovania odráža aj prirodzenú generačnú zrážku.
Prehliadku otvorí realizačne zrelý film V hodine dvanástej (1958), nepriamo inšpirovaný skutočnou udalosťou o rukojemníkoch, zajatých jednotkou SS v čase potlačenia Povstania do hôr. V programe uvedieme napríklad aj drámu o rozhodovaní sa medzi službou okupantom a rezistenciou Človek na moste (1972), diptych o armádnom odbojárovi, disidentovi a nakoniec povstalcovi Ľudovítovi Kukorellim Život na úteku (1975) a Choď a nelúč sa (1979), obraz občianskeho konfliktu prerastajúceho do osobného revanšu Súkromná vojna (1977), zaujímavý pohľad na kritickú situáciu v obci počas prechodu frontov snímky Veľká noc a veľký deň (1974), umelecky a výpovedne veľmi hodnotný a neprávom zabudnutý film s ironickým názvom Zlaté časy (1978) či sčasti ideologizovanú komédiu Cnostný Metod (1979).
Odvrátenou stranou povstaleckej tematiky sú snímky, ktoré sa snažili oživiť reálie, príbehy a postavy mimo odboja a priniesť kritický, ale v rámci okolností vierohodný obraz z dejín vytesňovaného Slovenského štátu, ako psychologicko-spoločenské drámy Námestie svätej Alžbety (1965) a Sýkorka (1989) a žánrovo exkluzívna historická satira Naši pred bránami (1970). Bonusom prehliadky bude snímka Nedodržaný sľub (2009), nakrútená už v iných spoločensko-ekonomických podmienkach a prechádzajúca celým vojnovým obdobím prostredníctvom postavy prenasledovaného židovského mladíka.
Prehliadku filmov obohatia dva tematicky analogické dokumenty Návrat do horiaceho domu (2014) a Ako som sa stala partizánkou (2021) v dramaturgii Evy Filovej, spoluautorky publikácie Slovenský štát vo filme, dobové dokumenty a žurnály spoločnosti Nástup z obdobia Slovenského štátu v dramaturgii Petry Hanákovej, autorky nedávno vydanej publikácie Máme svoj film! o slovenskej filmovej kultúre a propagande rokov 1939 – 1945 a dve pásma predtým prevažne trezorovaných krátkych (Nedokončená kronika, 1967, Povstaleckí letci, 1974) a stredometrážnych dokumentov (Maličká ríša, 1964, Generáli, 1969) v dramaturgii ich uznávaného tvorcu či spolutvorcu Rudolfa Urca, spolu s dobovo šikanovaným dokumentom o Ľudovítovi Kukorellim Monológy (1964) v réžii Martina Slivku a Miloslava Kubíka, ktorý sa venuje pôsobeniu partizánskej brigády Čapajev na východnom Slovensku a tiež nejasnostiam okolo smrti jedného z jej veliteľov Ľudovíta Kukorelliho.
Autorka textu a dramaturgička cyklu Lumière pod paľbou - Odboj a povstanie vo filme: Eva Vženteková
Cnostný Metod je moralistickou režimovou komédiou, ktorá sa vysmieva zo súdobej meštiackej rodiny politicky privilegovaného katolicizmu. Prostredníctvom viery dôverčivého hlavného hrdinu sa vo filme otvára drsný útok na zneužitie cirkevného prostáčika mocenskými štruktúrami novovzniknutého štátu, ktoré pod kepienkom kresťanstva neváhajú nielen užívať si ale mimo iného aj prosperovať z výnosného obchodu so sexom. Ideologická kritika reakcionárstva v jeho pokryteckom šate sa však nesie v celkom ústrojnom komediálnom tvare, s gustom pre zobrazenie mondénnej bratislavskej smotánky aj s uštipačnosťou pre dobovo módne zvelebovanie národniarstva. Keď však vo filme nastupuje téma triednej nespravodlivosti a tajného komunistického odboja z celkom zdatnej fraškovitej kritiky sa film mení na neživotnú, šablónovitú predlohu. Zobraziť viac
Film Naši pred bránami je drsná a intelektuálne zdatná satira, ktorá v mnohorakých bratislavských reáliách prevádza šesťročnou existenciou Slovenského štátu. Nový štát vyniesol Bratislave štatút hlavného mesta a exponovaný migračný príliv na posilnenie domáceho etnika. Konfrontácie starej a novej generácie v časoch politicko-hospodárskej zmeny a štátotvorných ilúzií priniesli v tomto filme zásadne iný koncept, aký predkladali snímky komunistickej periódy. Generačné spory nemajú politický ale predovšetkým ekonomický základ, rozdielny pohľad ako sa v nových časoch presadiť a získať nejaký profit. Podiel na budúcnosti u mladej generácie, nositeľke svetlých zajtrajškov, je v tomto filme videný veľmi kriticky, spolu s obrazom jej slabošstva, chamtivosti a sebaklamu. Istotou, aj keď rovnako ironizovanou, je pokora a sedliacka rozumnosť generácie starých. Sarkazmus filmovej výpovede išiel ďaleko za šokovú hranicu súdobej cenzúry, keď Povstanie je zaznamenané len jednou výsmešnou replikou. Zobraziť viac
Nástup 154/1941
(7´)
Trvalé svetlá
(r. Ivan Július Kovačevič, 1940, 21´)
V bielom raji
(r. Eugen Mateička, 1943, 12´)
Na ostrove kormoránovi
(r. Paľo Bielik, 1944/46, 17´)
Trvalé svetlá (1940) Ivana Kovačeviča sú filmovou obdobou tradičnej patriarchálnej predstavy o veľkých mužoch národa ako tvorcoch Histórie. Píše sa tu „veľký príbeh“ slovenskej histórie, takže sú to všetko (starí) Slováci! Film však rozpráva aj príbeh modernizácie Slovenska, hoci vytrhnutý z kontextu čerstvo zaniknutého Československa. Napriek nacionalistickej dikcii má film pozoruhodnú filmovú skladbu, je kuriozitou svojho druhu. Atmosféru filmu V bielom raji (1943) Eugena Mateíčku nesie myšlienka z komentára, že „v horách je každý kamarát“, teda: že príroda polepšuje a v jej „chráme“ zažívame ideu rovnosti. Ale je to aj film o propagácii Tatier a lyžovania. Na ostrove kormoránov (1944) je posledným filmom dokumentaristu Paľa Bielika pre spoločnosť Nástup. Ide o sľubný dokument, už jasne prezrádzajúci typické črty bielikovskej réžie: zmysel pre príbeh, sebairóniu i fotogéniu snímaných prírodných prostredí. Film zobrazuje dobrodružnú výpravu filmárov do lužného lesa pod Bratislavou. Zobraziť viac
Maličká ríša (r. Antonín Navrátil, 1964, 32´)
Generáli (r. Rudolf Urc – Dušan Kulíšek, 1969, 46´)
Strihový film Maličká ríša bol zakázaný, lebo vraj málo zdôrazňoval hrdinský odpor slovenského ľudu proti fašizmu. Ale po páde bývalého režimu film opäť vyvolal kontroverzné prijatie, a to z opačných dôvodov. Hoci autentické archívne zábery, viaceré z nich vzácne, vecne a bez pátosu pripomínajú, že nástup nebezpečného režimu môže spočiatku pôsobiť nevinne, iba s „maličkými“ odlišnosťami. Dokument Generáli je prvým filmom, ktorý rehabilitoval najvýznamnejších vrchných armádnych predstaviteľov SNP Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Celé roky predtým boli ich mená tabuizované. Dokument približuje veliteľské rozhodnutia oboch generálov a pozadie niektorých povstaleckých udalostí. Spolu s viacerými svedectvami najbližších spolupracovníkov film poukazuje aj na problémy, spojené so svojvoľnými akciami partizánov ako aj s politickými rozhodnutiami Slovenskej národnej rady, na ktoré vplývali mocenské záujmy z Londýna či z Moskvy.
Zobraziť viac
Snímka Námestie sv. Alžbety vznikla v tom istom roku ako podstatne slávnejší film Obchod na korze. Oba filmy sú adaptáciou literárneho textu a v oboch sa už naplno otvorila téma vojnového antisemitizmu, židovských transportov a kritického náhľadu na zodpovednosť majority, a to po snímkach Organ s ukrývanou židovskou rodinou a Boxer a smrť, ktorý sa ešte bez explicitného poukazu na židovský holokaust odohráva v koncentračnom tábore. Obraz súdobej mestskej židovskej komunity a ostatných postáv reagujúcich na nevraživosť a bezprávie voči etnickej menšine je v Námestí sv. Alžbety sociálne a charakterovo rozmanitejší ako v Obchode na korze. Jeho idea neúmyselného zabitia má v Námestí sv. Alžbety opozitum úkladnej lúpežnej vraždy, ale ľúbostný motív židovského dievčaťa a chudobného chlapca nesie myšlienku vzájomnej spolupatričnosti. Námestie sv. Alžbety spolu s vybranými dokumentmi a ďalšími hranými filmami do odbojovej témy prináša „odvrátenú“ stranu udalostí – dobový obraz štátu, v lone ktorého sa diali. Zobraziť viac
Príbeh rodinného filmu Sýkorka sa odohráva vo viacnárodnom malomestskom prostredí horného Spiša pred vyhlásením autonómie Slovenska v roku 1938. Film zachytáva radikalizujúce sa protičeské a antisemitské nálady v starostlivo a citlivo evokovanom kolorite, ako zaznie vo filme, „zdivenej doby“. Dôveryhodné dobové reálie a obyčaje viacgeneračného a spoluetnického nažívania umocňujú príbeh priateľstva slovenského dievčatka a židovského chlapca, prostredníctvom ktorých film odkrýva obojstranné kultúrne, zvykové či náboženské vzťahy. Postavy dedka s vnučkou v Sýkorke predstavujú istú paralelu s českou románovou babičkou a vnučkou a sú pekným obrazom formatívneho vplyvu a citovo-mravného dedičstva staršej generácie. V domácej kinematografii neveľmi docenený film bol v roku 1990 uvedený v súťažnej sekcii detských filmov prestížneho medzinárodného filmového festivalu v Berlíne. Zobraziť viac
Nedodržaný sľub, ako jediný hraný film prehliadky nakrútený až po páde komunizmu, vznikol na základe literárnych spomienok povojnového židovského emigranta z bánoveckého regiónu. Podobne ako Naši pred bránami, aj Nedodržaný sľub prechádza celým obdobím Slovenského štátu, a to prostredníctvom postavy prenasledovaného židovského mladíka z mnohopočetnej rodiny, ktorej veľká časť útok na Židov neprežila. Ukrývanie sa hlavného hrdinu a jeho dobrodružný život štvanca je zobrazený prostredníctvom tradičného realistického príbehu, chronologického, zrozumiteľného deja i konania postáv. Film poukazuje na charakter dobovej štátnosti, ktorá sa postavila proti časti svojich obyvateľov a rovnako ako pri Obchode na korze a Námestí sv. Alžbety, pritom v epicky najbohatšej podobe, predkladá reagovanie krajanov na uzákonené rasové represie. Nedodržaný sľub nie je výlučnou správou o súdobej židovskej komunite. Napriek neradostným osobným spomienkam prináša hodnotné nezaujaté svedectvo, vrátane drsnej partizánskej epizódy. Zobraziť viac
Po stopách odvážnych žien sa Grusková vybrala už vo svojom dokumentárnom debute Rabínka (2012), o aktivistke a členke ilegálnej Pracovnej skupiny Gisi Fleischmannovej, ktorá zachraňovala Židov pred transportmi. Jej druhý film, Návrat do horiaceho domu, je takmer detektívnym pátraním po nezvyčajnom živote a tragickom osude Chavivy Reickovej, slovenskej patriotky, sionistky a vojačky, ktorá sa stala obeťou represívnych akcií po potlačení SNP. Krátky, ale intenzívny život Reickovej dokladá bohatý archívny materiál. Dve kľúčové lokality jej pôsobenia – banskobystrický kraj a Šaronská planina – spája pohnutá história, no zároveň symbolizujú dva celkom odlišné prístupy k histórii, k historickej a kultúrnej pamäti. Nejde len o jeden osud, ale širšie historicko-politické súvislosti, konfrontáciu minulosti a súčasnosti, film uvažuje nad hrdinstvom i vlastenectvom, sleduje pompézne oslavy 70. výročia SNP, ako aj prejavy extrémizmu v kraji najsilnejšieho protifašistického odboja a najväčších nacistických represálií. Zobraziť viac
O rómskej genocíde, aj tej slovenskej, sa dlho mlčalo. Akoby neexistovala. Režisérka pristúpila k téme celkom osobne: formou rozprávky odkrýva tragický osud svojich predkov, pátra v archívoch, spovedá žijúcich pamätníkov a skladá portrét svojho pradeda Jána Lacka. Rómovia totiž neboli len obete vojny, protirómske dekréty im vzali základné ľudské práva, boli väznení v koncentračnom tábore v Dubnici nad Váhom a v otrockých podmienkach pracovných táborov budovali Slovensko, no zároveň boli aj aktívnymi účastníkmi Slovenského národného povstania. Režisérka sa odvážne pustila aj do vlastného boja za zviditeľnenie rómskych partizánov a uznanie zločinov proti ľudskosti na Rómoch. Minulý boj proti fašizmu sa aktualizuje v podmienkach novodobého rasizmu a extrémizmu. Tento film však nie je len o mužoch. Je o viacgeneračnom stretnutí žien a ich súdržnosti, ako aj o mýtoch a stereotypoch, ktoré vplývajú na našu predstavu o „tých druhých“. Zobraziť viac
