Filmotéka je samostatná programová zložka Kina Lumière. Jej program zostavujú filmoví kurátori: Richard Kováčik a Jaroslav Procházka. Pri koncipovaní programu spolupracujú s poprednými odborníkmi z oblasti filmovej histórie. Do programu sú zaraďované predovšetkým tituly z fondov Národného filmového archívu SFÚ. Tieto tituly sú uvádzané z archívnych 35 mm kópií, prípadne z digitálnych nosičov (pokiaľ filmy prešli procesom digitalizácie). Program Filmotéky je z veľkej časti prezentovaný v Študijnej sále SFÚ (K3). Študijná sála sa riadi pravidlami Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), ktorej je SFÚ členom od roku 2001.
Kurátori filmotéky: Richard Kováčik, Jaroslav Procházka
Filmotéka ako samostatná programová zložka Kina Lumière prináša predovšetkým filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Do kina sa vracia po dlhšej prestávke, jej kurátori do konca roka pripravili dva dlhodobé cykly venované výročiam významných osobností domácej i svetovej kinematografie a slovenskému kinodabingu. Od konca augusta tiež pokračuje cyklus Lumière pod paľbou s dôrazom na menej známe filmy o Povstaní a odboji.
Cyklus Filmotéky nazvaný Podoby slovenského kinodabingu divákom priblíži tvorbu kolibského dabingového štúdia, ktoré od polovice 50. rokov 20. storočia až do jeho zániku v roku 1991, vyrobilo slovenské znenie pre vyše 1 100 celovečerných a krátkometrážnych, hraných, animovaných, dokumentárnych alebo propagačných filmov pre kiná i pre televíziu. „Kino Lumière v rámci Filmotéky už v minulosti často premietalo slovensky alebo česky dabované kópie z éry Koliby a Barrandova, nachádzajúce sa v zbierkach filmového archívu SFÚ,“ hovorí Jaroslav Procházka, kurátor Filmotéky. „Napadlo mi, že by možno pre určitý segment fanúšikov archívnych filmov mohol byť zaujímavý detailnejší pohľad na tvorbu niekdajšieho kolibského dabingového štúdia. Filmy s kolibskými kinodabingami nie je možné mimo kinoprojekcie inde zhliadnuť a pre bežnú divácku obec sú prakticky neznáme. Z dochovaných titulov sa iba zanedbateľné množstvo občas ešte hrá v televízii; na nosičoch domáceho kina alebo na VOD platformách sa prakticky nevyskytujú. Cyklus by sa teda dal vnímať aj ako určitá osveta na tomto poli a historická exkurzia do dabingovej tvorby určenej pre monopolnú štátnu kinodistribúciu.“
V októbri cyklus ponúkne štyri filmy z 80. rokov minulého storočia, ktoré podľa Procházku boli „pre monopolný slovenský kinodabing akýmsi predčasným tvorivým vrcholom.“ Premietne sa nemecká komédia Ach, milý Harry! (1980) Jeana Giraulta, poľská satira Maskot (1980) Stanisława Bareju, dobrodružný koprodukčný film s vtipnými hláškami a ironickými dialógmi Súboj o poklad Yankee Zephyra (1981) Davida Hemmingsa a britská adaptácia známeho detektívneho románu Agathie Christie Zlo pod slnkom (1982) Guya Hamiltona. „Pri výbere titulov som bral do úvahy najmä kvality samotného dabingu,“ približuje Procházka kľúč výberu filmov. „Nejde teda vo výsledku o akúsi chronológiu dejín slovenského kinodabingu, skôr o prezentáciu kvalitných alebo inak zaujímavých či pozoruhodných dabingových prác jednotlivých režisérov slovenského znenia. Tie v mnohých prípadoch dokázali viac než úspešne konkurovať tzv. českej dabingovej škole. Na druhej strane si myslím, že i diváka, ktorého primárne slovenský kinodabing nezaujíma, by mohli jednotlivé tituly zaujať alebo aspoň pobaviť.“
Filmotéka sa okrem dabingu zameria aj na výročia významných slovenských i svetových osobností. „Tento rok bol pripomenutím si stého výročia narodenia viacerých významných filmových osobností. Cyklus sme nazvali Výročia 100,“ hovorí kurátor Filmotéky Richard Kováčik, ktorý „storočnicový“ cyklus pripravil. „Predovšetkým sme sa zamerali na herecké legendy Ladislava Chudíka a Jozefa Kronera. Pri oboch osobnostiach sme vybrali po štyri tituly, ktoré reprezentujú rôzne časové etapy ich bohatej hereckej kariéry od 50. po 80. roky. Snažili sme sa aj o zdôraznenie žánrovej pestrosti týchto titulov a výber známych aj menej známych filmov.“ Chudíkovu tvorbu si diváci pripomenú už v októbri prostredníctvom jeho známych postáv vo filmoch Kapitán Dabač (1959) Paľa Bielika a Vrah zo záhrobia (1966) Andreja Lettricha, ale aj menej známych postáv v dielach Otakara Vávru Sokolovo (1974) a Putování Jana Amose (1983). V októbri sa na plátno dostanú aj filmy s reflexiou tvorby režiséra Karla Kachyňu, Ladislava Ťažkého, Marlona Branda a Marcella Mastroianniho, do konca roka potom pôjde o osobnosti ako Franz Kafka, František Škvorecký, Oldřich Lipský, Truman Capote či Sidney Lumet.
Pod hlavičkou Filmotéky prebieha od konca augusta aj cyklus Lumière pod paľbou, ktorý predstavuje menej známe alebo neznáme filmy o odboji a Povstaní. V októbri sa budú premietať snímky Súkromná vojna (1977) Martina Hollého, Zlaté časy (1978) Štefana Uhra, Cnostný Metod (1979) Jána Lacka, Naši pred bránami (1970) Ľudovíta Filana a pásmo s krátkymi trezorovými filmami Rudolfa Urca Nedokončená kronika (1967) a Povstaleckí letci (1974) a dokumentom Monológy (1964) režisérov Martina Slivku a Miloslava Kubíka. V októbri si tiež pripomíname Svetový deň audiovizuálneho dedičstva a pri tejto príležitosti Slovenský filmový ústav uvedie vo Filmotéke špeciálny dvojprogram. Premietne sa mimoriadne, svojho času zakázané, dielo Dušana Hanáka Obrazy starého sveta (1972) spolu s režisérovým krátkym filmom Omša (1967). V druhom premietacom okne bude ako predfilm uvedená krátka Hanákova snímka Zanechať stopu (1970), nasledovať ju bude film Návraty k Obrazom starého sveta (2024) režiséra Róberta Šuláka, ktorý vznikol v produkcii SFÚ. Šulákova snímka je filmovou poctou tvorbe režiséra Dušana Hanáka a v nej, okrem iného, odhalí aj vzájomné súvislosti oboch spomínaných krátkych snímok a svojho celovečerného filmu.
Filmotéka je samostatná programová zložka Kina Lumière. Jej program zostavujú filmoví kurátori, zamestnanci Slovenského filmového ústavu (SFÚ) Richard Kováčik a Jaroslav Procházka. Pri koncipovaní programu spolupracujú s poprednými odborníkmi z oblasti filmovej histórie. Do programu sú zaraďované predovšetkým tituly z fondov Národného filmového archívu SFÚ. Tieto tituly sú uvádzané z archívnych 35 mm kópií, prípadne z digitálnych nosičov (pokiaľ filmy prešli procesom digitalizácie). Program Filmotéky je z veľkej časti prezentovaný v Študijnej sále SFÚ (K3). Študijná sála sa riadi pravidlami Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), ktorej je SFÚ členom od roku 2001 a princípmi Association des Cinémathèques Européennes, ktorej sa SFÚ stal členom tento rok.
O dôležitosti Filmotéky hovorí aj jej kurátor Richard Kováčik. „Podstatou Filmotéky je, že prináša divákom väčšinou na pôvodných 35 mm kópiách predovšetkým tituly z fondov Národného filmového archívu SFÚ. Diváci tak majú šancu dostať sa alebo vrátiť k zaujímavým starším titulom. Tento princíp môže byť alternatívou alebo doplnením súčasnej distribučnej ponuky v bežných kinách,“ Filmotéka podľa neho môže byť „prínosná pre rôzne generácie. Je to nostalgická funkcia pre staršie generácie a alternatívne možnosti pre mladšie generácie zaujímajúce sa o nie vždy dostupné pohľady do filmovej histórie. Prinášať klasické filmy má preto určite význam aj v súčasnosti.“ Filmotéka premieta od 1. októbra.
Vážení diváci,
vo februári si pripomíname 95. výročie narodenia významného slovenského režiséra a scenáristu Stanislava Barabáša (4. 2. 1924 – 1. 8. 1994). Po štúdiách práva (päť semestrov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave) a filmovej réžie (na FAMU v Prahe) nakrúcal v prvej polovici 50. rokov dokumentárne a spravodajské filmy, žurnály a reportáže (na Slovensku pre Československý štátny film a v Čechách – počas základnej vojenskej služby – pre Československé armádne filmové štúdio v Prahe). V rokoch 1954 – 1956 pôsobil ako vedúci Štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave. V druhej polovici dekády požiadal o preradenie do Štúdia hraných filmov, kde najskôr pracoval ako asistent réžie a pomocný režisér. Jeho dlhometrážnym hraným debutom sa stal poviedkový film Pieseň o sivom holubovi (podľa scenára Ivana Bukovčana a Alberta Marenčina; 1961), ktorý zobrazuje absurditu a hrôzy vojny z pohľadu detí. V krátkom slede nasledovali filmy Trio Angelos (1963) o životných osudoch trojice klaunov (otca a jeho dvoch synov), Zvony pre bosých (1965), vypätá existenciálna dráma o strete dvoch partizánov a mladého zajatca, nemeckého vojaka, a Tango pre medveďa (1966), satira na turistický ruch a honbu za devízami, v ktorej sa riaditeľ ZOO pokúša predať na odstrel zahraničnému turistovi chorého medveďa. Po roku 1968 pracoval Barabáš najmä pre televíziu v rôznych mestách v západnom Nemecku (Mníchov, Baden-Baden, Hamburg). Pred dvomi uvádzanými dlhometrážnymi filmami premietneme aj režisérove krátkometrážne filmy.
Vo FILMOTÉKE vo februári reflektujeme aj 90. výročie narodenia významnej českej režisérky Věry Chytilovej (2. 2. 1929 – 12. 3. 2014). Uvedieme výber z jej tvorby z obdobia 60. – 80. rokov. V roku 1963 boli do kín uvedené dva Chytilovej stredometrážne filmy: Pytel blecha jej absolventský film z pražskej FAMU Strop v pásme nazvanom U stropu je pytel blech. Ovoce stromů rajských jíme z konca 60. rokov je podobenstvo, v ktorom Chytilová voľne spracovala biblický príbeh Adama a Evy. Po tomto filme nemohla režisérka v rokoch 1969 – 1976 nakrúcať. Koncom 70. rokov nakrútila film Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, v ktorom zobrazila osudy obyvateľov nového pražského sídliska. Venuje sa pritom nielen sociologickému fenoménu, ale aj osobným a partnerským vzťahom postáv. Praha – neklidné srdce Evropy je dokumentárny film z roku 1984, ktorý vznikol ako súčasť zákazky talianskej televíznej stanice RAI na cyklus dokumentárnych portrétov významných európskych miest. V druhej polovici 80. rokov Chytilová režírovala filmy Šašek a královna a Kopytem sem, kopytem tam. Vďaka spolupráci s Belgickou kráľovskou cinematékou uvedieme aj unikátny dokumentárny film Chytilová versus Forman z roku 1981. Chytilová sa vydala za svojím bývalým spolužiakom z FAMU Milošom Formanom počas nakrúcania jeho filmu Ragtime a podala o tom filmovú správu. Kostru jej filmu tvorí ich konfrontácia o témach, ako sú tvorba a morálka. Ďakujeme pánovi Pierrovi Droutovi za poskytnutie súhlasu s projekciou filmu a Belgickej kráľovskej cinematéke za zapožičanie zdigitalizovanej verzie filmu.
Vo februári si pripomenieme aj výročia herca Ladislava Mrkvičku (stvárnil Tristana vo filmovej adaptácii rovnomennej novely Dominika Tatarku Panna zázračnica), scenáristu Jana Procházku (autor námetu a spoluscenárista filmu Karla Kachyňu Kočár do Vídně), režiséra Františka Vláčila (uvedieme film Tomáša Hejtmánka Sentiment inšpirovaný stretnutím s režisérom Vláčilom, v ktorom Vláčila stvárnil Jiří Kodet) a režiséra Otara Iosselianiho (Žil spievajúci drozd).
V cykle Všetci prezidentovi muži premietneme dva filmy čilského režiséra Pabla Larraína No a Jackie. V prvom rozpráva Larraín príbeh z konca diktatúry generála Augusta Pinocheta, keď bol pracovník reklamnej agentúry René Saavedra poverený vedením kampane proti Pinochetovmu opätovnému zvoleniu v referende. Motívom kampane sa stalo heslo Nie (No) vyjadrujúce postoj k pokračovaniu Pinocheta v prezidentskom úrade. V Jackie Larraín ponúka portrét prvej dámy, manželky prezidenta Johna F. Kennedyho, a pohľad do zákulisia Bieleho domu. Uvedieme aj dva slovenské filmy s prezidentskými motívmi. V Kandidátovi sledujeme pozadie politickej kampane kandidáta na prezidenta. V LokalFilmis-e sme zase svedkami súboja dvoch prezidentských kandidátov – Rytmausa a Pištu Lakatoša. Cyklus uzatvoríme českým filmom režiséra Marka Najbrta Prezident Blaník.
Profesor Rudolf Urc zostavil pásmo TOP filmové žurnály očami Marcely Plítkovej-Jurovskej z cyklu Očami filmových spravodajcov ako poctu režisérke dokumentárnych filmov a tvorkyni spravodajských žurnálov. Podľa profesora Urca „výnimočnosť osobnosti Marcely Plítkovej-Jurovskej je v jej všestrannom rozhľade v oblasti spravodajského a dokumentárneho filmu. Po niekoľko rokov odovzdávala svoje dramaturgické a režisérske skúsenosti generáciám mladých tvorcov v profesionálnom, ale aj amatérskom prostredí“. Filmová historička Eva Filová sa v pásme Kino Čas: Do veľkej a malej politiky z cyklu Kraťasy z archívu: Kino Čas venuje rôznym aspektom témy politiky. Z programu sa dozviete napríklad aj to, ako za socializmu vyzerala predvolebná kampaň a ako pracovali poslanci. V rámci cyklu Double Bill uvedieme vo februári v dvojprograme s podnázvom Horizont apokalypsy filmy Každý týždeň sedem dní Eduarda Grečnera a Konec srpna v hotelu Ozon Jana Schmidta. V cykle Art of Silent Film premietneme film Nanuk, človek primitívny s hudobným sprievodom v podaní hudobníkov Igora Frťalu, Martiny Kachlovej a Paulíny Rónaiovej.
Priatelia, veríme, že si z nášho programu vyberiete. Dovidenia v prítmí kinosály.
DOUBLE BILL: HORIZONT APOKALYPSY
Február 2019: Každý týždeň sedem dní, Konec srpna v hotelu Ozon
Vysokoškolskí študenti žijú bezstarostný život plný zábavy, lások i sklamaní. Ich jedinou starosťou je príprava na skúšky. Nič ich však nemôže pripraviť na dôsledky hrozby, ktorá sa nad nimi zlovestne vznáša. Strach, tušenie zániku. Tak ako každý mladý človek, aj oni si hľadajú svoje miesto vo svete. Strach z atómovej apokalypsy ich núti zastaviť sa a zamyslieť... Doposiaľ iracionálny strach zo zániku civilizácie sa zmenil na realitu. Po nukleárnom výbuchu svet ako ho poznáme nadobro zanikol. Kmeň mladých žien putuje spustošenou krajinou. Tieto ženy sú nevzdelané, zdivočené, bez akéhokoľvek morálneho kódexu, ukotvené v bezútešnej post apokalyptickej prítomnosti. Ich jedinou starosťou je prežitie za každú cenu. Aj za cenu straty základnej ľudskosti.
VÝROČIA OSOBNOSTÍ: STANISLAV BARABÁŠ
Február 2019: Zem môže dať viac; Pieseň o sivom holubovi; Trio Angelos; Zvony pre bosých; Hrdinovia práce; Tango pre medveďa
4. februára si pripomíname 95. výročia narodenia režiséra a scenáristu Stanislava Barabáša (4. 2. 1924 – 1. 8. 1994). Barabáš študoval päť semestrov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (v rokoch 1943 – 1946) predtým, než študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU (1946 – 1950; absolvoval až v roku 1963). V prvej polovici 50. rokov nakrúcal dokumentárne a spravodajské filmy, žurnály a reportáže (na Slovensku pre Československý štátny film a v Čechách – počas základnej vojenskej služby – pre Československé armádne filmové štúdio v Prahe). V rokoch 1954 – 1956 pôsobil ako vedúci Štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave. V druhej polovici dekády požiadal o preradenie do Štúdia hraných filmov, kde najskôr pracoval ako asistent réžie a pomocný režisér. Jeho dlhometrážnym hraným debutom sa stal poviedkový film Pieseň o sivom holubovi (podľa scenára Ivana Bukovčana a Alberta Marenčina; 1961), ktorý zobrazuje absurditu a hrôzy vojny z pohľadu detí. V krátkom slede nasledovali filmy Trio Angelos (1963) o životných osudoch trojice klaunov (otca a jeho dvoch synov), Zvony pre bosých (1965), vypätá existenciálna dráma o strete dvoch partizánov a mladého zajatca, nemeckého vojaka, a Tango pre medveďa (1966), satira na turistický ruch a honbu za devízami, v ktorej sa riaditeľ ZOO pokúša predať na odstrel zahraničnému turistovi chorého medveďa. V septembri 1968 Barabáš emigroval do Rakúska, krátko žil a pôsobil aj v Kanade (v Kanadskom filmovom ústave) a od roku 1969 žil a pracoval pre televíziu v rôznych západonemeckých mestách (Mníchov, Baden-Baden, Hamburg). Vo FILMOTÉKE uvedieme každú februárovú stredu jeden z jeho dlhometrážnych hraných filmov určených pre kiná, ktoré vznikli v období rokov (1961 – 1966). Pred dvomi z nich uvedieme aj krátkometrážne dokumentárne filmy, ktoré Barabáš režíroval v rokoch 1950 – 1951.
VÝROČIA OSOBNOSTÍ: VĚRA CHYTILOVÁ
Február 2019: U stropu je pytel blech; Ovoce stromů rajských jíme; Panelstory aneb Jak se rodí sídliště; Kalamita; Chytilová versus Forman; Praha – neklidné srdce Evropy; Šašek a královna; Kopytem sem, kopytem tam
Vo februári si pripomenieme tvorbu výnimočnej, nekompromisnej režisérky Věry Chytilovej, ktorá vedela prenikavo zachytiť ústredné problémy svojej doby. Vyberala si pálčivé témy, vyrukovala do boja a nebála sa pichať do „osieho hniezda“. Už svojimi študentskými filmami (v distribúcii uvádzanými v pásme U stropu je pytel blech) potvrdila, rovnako ako jej viacerí spolužiaci, že je už v mladom veku pripravená tvoriť podstatné diela kinematografie. Spolu s ostatnými českými režisérmi jej generácie sa pripojila k prúdu nových vĺn, ktorý sa niesol v 60. rokoch viacerými európskymi kinematografiami. Chytilová, radikálna vo svojich názoroch, sa v tej dobe pridala k režisérom tvoriacich po formálnej stránke radikálne diela. Film Ovoce stromů rajských jíme je toho skvelým príkladom. Na prelome 70. a 80. rokov nakrútila filmy (Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, Kalamita), v ktorých je jednotlivec konfrontovaný so šeďou každodennosti. Hoci sa snaží ozvláštniť si ju, nedarí sa mu to, pretože tá šeď bola v tej dobe naozaj poriadna. Chytilová sa venovala aj tvorbe dokumentárnych filmov. Z tejto oblasti jej diela sme do programu zaradili dva filmy – Chytilová versus Forman a Praha – neklidné srdce Evropy. Na záver mesiaca premietneme filmy ktoré Chytilová vytvorila počas druhej polovice 80. rokov, tesne pred Nežnou revolúciou, s príznačnými témami ako moc a chorobné, sebadeštruktívne vzťahy (Šašek a královna a Kopytem sem, kopytem tam).
